Za tucet rokov paralympijského účinkovania získal Ján Riapoš mnoho priateľstiev, o ktorých hovorí vo svojom dnešnom blogu:

Priateľstvá sú vynikajúcou vecou, športové priateľstvá sú mimoriadne pekné. Pred štyrmi rokmi v Aténach sa nám podarilo utvoriť v našom paralympijskom tíme výbornú atmosféru a to sa odzrkadlilo aj na výsledkoch. V Pekingu je sedem desiatok členov slovenskej výpravy. Rôzne typy ľudí, rôzne povahy. Náš šport má, v porovnaní so športom zdravých jedno špecifikum – vzájomnú spolupatričnosť. Každému zo štyroch tisícok športovcov, ktorí sa kvalifikovali do Pekingu, nadelil život ťažký osud. A ten musel prekonávať. Rivalita medzi zdravotne postihnutými športovcami je obrovská, ale nie je ničím výnimočným fandenie medzi krajinami. Zažiť paralympijskú atmosféru je čosi, čo človeka posúva o ďalšie štyri roky dopredu.  V Pekingu prekonávame prvé organizačné problémy, ale tie sú na každej paralympiáde. Zo štyroch, na ktorých som bol, je však práve Peking mimoriadny tým, akú univerzálnu architektúru zvolil pri výstavbe športovísk. Organizátori pamätali dôsledne nielen na telesné, ale aj zrakové postihnutia. Treba dať klobúk dole pred staviteľmi i usporiadateľmi. Za pár dní, od konca olympiády, stihli všetko zmeniť aj z pohľadu propagácie. Porovnať by som to mohol so Sydney. Ochotou sa Číňania Austrálčanom priblížili. Pravda, na južnej pologuli nebola rečová bariéra, s Číňanmi je zatiaľ komunikácia zložitejšia. Ale sú ústretoví a aj táto ich črta vystihuje príťažlivý slogan pekinskej paralympiády – jeden svet, jeden sen.