O narodeninovom dni, ďaleko od domova, rozpráva v dnešnom blogu oslávenkyňa Viera Mikulášiková:

Z domu sa na mňa kvôli časovému posunu spomenuli o jednej pekinského času. Dostala som esemesky od rodičov a známych. Darčeky prídu na rad až po návrate. Ja narodeniny oslavujem striedmo. Aj v Pekingu som prežila normálny tréningový deň so vstávaním o 5.45, lebo o 6.30 som už musela byť v bazéne. Po raňajkách som strávila dve hodiny u maséra Pavla Madára a potom som oddychovala, spala som do pol druhej. Pred popoludňajším ľahkým tréningom som išla do medzinárodnej zóny paralympijskej dediny nakupovať darčeky a suveníry kamarátom. Večer som poldruha hodiny sedela za počítačom a odpovedala na e-maily. So surfovaním po internete to nikdy nepreháňam, pozriem si správy z domu a končím. Neviem, čo stihnem ešte v Pekingu, lebo mám pred sebou náročný program, aj preto som si už v stredu urobila výlet k čínskemu múru. Poslednú disciplínu plávam 14. septembra, možno zvládnem ešte nejakú pamiatku pred koncom hier. Toto je moja tretia, ale už posledná paralympiáda. So súťažným plávaním chcem skončiť. Je to drina u zdravých i zdravotne postihnutých športovcov. Doštudovala som špeciálnu pedagogiku a poradenstvo na pedagogickej fakulte, chcem sa však venovať práci, ktorá mi umožní byť pánom svojho času. Už mám svoje plány...